21.08.2005
7.-8.5.2005, Visalaje - Slovenský rebríček

     Prvé dvojkolo SRJ sa konalo súčasne s moravským B-rebríčkom, v horskom teréne CHKO Beskydy, s centrom v okolí horského hotela Visalaje. A že som sa nevedela stotožniť s predstavou extrémne skorého vstávania v sobotu a následne absolvovania dlhej cesty autobusom bezprostredne pred pretekmi, bolo jasné že pocestujem najskôr do Dobrušky a odtiaľ to už nebude tak ďaleko.

     V sobotu nám stačilo vstávať niekedy okolo 7h, aby sme s prehľadom stihli ešte aj prezentáciu, keďže sme sa ponúkli že odprezentujeme TKE. Autobus dorazil na miesto chvíľu po nás, a ospalé pohľady vystupujúcich cestou unavených postavičiek ma úplne uistili že moje rozhodnutie bolo správne.
     
      Do lesa som sa veľmi tešila, bola som, myslím tak správne naladená, nechýbalo mi pozitívne myslenie, čo sa iste prejavilo aj na výkone. Skoro celú trať som odbehla maximálne koncentrovane, bez nejakých výraznejších chýb, v optimálnom tempe, ktoré sa striedalo v závislosti od prevýšenia na postupe. Trať som počas pretekov nejako neanalyzovala, no v cieli mi to prišlo nejaké málo mapové, také až dosť primitívne, predsalen, eliťáčky by mohli trochu viacej vytlačiť z chodníčkov a dať im tiež príležitosť robiť chyby a dohľadávať skryté kontroly. S vlastným výkonom som bola spokojná, ale len do chvíle kedy som nevidela výsledky. Jasná favoritka Martina síce paradoxne, skončila 10 sekúnd za mnou, no nemohlo ma to tešiť pokiaľ som mala na Janu minútovú stratu.
     
      Po pretekoch sa išlo do telocvične a kedže sme tam boli úplne prví, vybrali sme si najlepší flek a k nemu ako bonus 2 žinienky. Taktiež sme boli prví v sprche, čo sa neskôr javilo ako značná výhoda, keďže po štvrťhodine došla teplá voda. Krátko na to sme vyrazili hľadať nejaké vhodné reštauračné zariadenie, ktoré by uspokojilo naše hladné žalúdky. Do auta sa k nám napráskali ešte niekoľkí zabudnutí a vydali sme sa na prieskumnú cestu po okolí. Po pár neúspešných pokusoch sa nám nakoniec podarilo niečo nájsť, len sme museli hodnú chvíľku počkať, no nemali sme veľmi na výber. Vo vedľajšej miestnosti bola zvýšená hustota ľudí, prevažne hokejových fanúšikov, keďže sa práve hral zápas SVK - CZE vrámci MS v hokeji. A keď už sa zdalo že hlad je neznesiteľný, dočkali sme sa vytúženej večere, po ktorej sme sa už spokojne odobrali do telocvične.
     
      V nedeľné ráno všetkých čakalo biele a studené prekvapenie v podobe májovej snehovej fujavice, sprevádzanej silným mrazívým vetrom a prudkým ochladením. Našťastie som mala termo a hrubé elasťáky, tak som bola v pohode. No nie každý sa na štarte tváril tak optimisticky ako ja. Veru tak, bolo tam vidieť veľa znechutených tvárí a zmrznutých úsmevov.Nálada v akej som išla na štart sa prejavila aj na trati. Úvod bol úplne skvelý, až na osmičke malá chybka, pár sekúnd na 14-ke, no inak som šla v pohode. Na 15-ke som máličko znervóznela, keď som musela oprášiť krabičku SI od snehu aby som mohla cvaknúť kontrolu a vtedy mi došlo že asi som niekde už predbehla Soňu, hoci sme sa nevideli. Bolo mi jasné že bežím dobré preteky, že to nesmiem pokaziť. A stalo sa. Aspoň 2 minúty som nechala na 17-ke, kde som sa stretla so Soňou. Ale ten záver, keď ma Soňa kontrolovala zo zadu a ja som to mohla rozpeckovať na maximum, ten bol úplne skvelý, v cieli som už vedela že ohroziť ma môže len Maťa. Tak aj bolo, dostala som 5 minút, ale bola som spokojnejšia ako v sobotu.
     
      Výklus so Soňou skončil záchrannou akciou jedného M14-kára ktorého sme našli bezradne plakať na zemi trasúc sa od zimy, nevládal ani vstať a tak sme ho doniesli až do chatky... Znie to neuveriteľne, asi je ťažké predstaviť si v máji takúto situáciu, no kto bol v ten víkend na Visalajách, veľmi dobre vie o čom tu píšem. Keďže vonku bola stále snehová fujavica, holt víťazom ktorí sa neunúvali prísť na bedňu sme vzdali v priestoroch miestnej reštaurácie a išlo sa domov.

Leštínský Tomáš (TKE7801)