02.04.2006
Jarné rozbehanie na Silici

     31.3.-2.4. sme absolvovali klubové mapové sústredenie v piatok na Bukovci, cez víkend na Silici, bližšie už v nasledovnom článku

     :Jeden z mála víkendov bez pretekov sme sa rozhodli využiť na krátke mapové oddielové sústredenie. Túto príležitosť som si nemohla nechať ujsť, veď čochvíľa sú tu preteky, tak sa treba trošku aj rozmapovať.
      Tak ako bolo v pláne, začali sme v piatok poobede na dobre známej a všeobecne menej obľúbenej mape Bukovec. Kemo nám pripravil 3 rôzne trate, najdlhšia mala 5,3 km a 23 kontrol. Už z týchto parametrov je jasné že šlo o krátke smerové postupy. Zo štartu sa šlo chvíľu do kopca, no potom sa už trať rôzne točila, behali sme hore, dolu, traverzom, ale všetky tie kopce sa celkom dali vybehnúť. A že bolo aj kontrol tak veľa, pekne to odsýpalo, ani som sa nenazdala a bola som v cieli.
      V sobotu sme si to namierili na našu obľúbenú Silicu. O tento stále atraktívny terén bol už väčší záujem a tak z Košíc vyrazili celkom 4 posádky. Ja som sa nasáčkovala do tej "mapárskej", multinárodnej, ktorú som mala opustiť v Gombaseku. Situácia sa nám však skomplikovala, keď nám na Soroške vypovedal alternátor. To sme už len naprázdno zišli pod kopec, auto nešlo naštartovať a tak sme museli niečo vymyslieť. Po pár pokusoch sa nám podarilo objaviť dobrodinca, ktorý nás ochotne odtiahol až do Rožňavy k opravárovi. Ten mechanickú vadu v priebehu pol hodiny opravil za čo zarobil tisícku a my sme mohli pokračovať ďalej. Tomáš ma teda hodil k dobre známemu domčeku "u doktora" na Silici, a s Michailom pokračovali na Plešivec. Bleskovo som sa prezliekla do bežeckého, zdrapila som mapu Jašteričie jazero s traťou a už som svišťala planinou, v nádeji že ešte niekoho dobehnem, veď vybiehali len nejakých 20 minút predo mnou. To som však netušila že nájsť štart bude až taký problém. Dobrých 10 minút som sa vôbec nechytala, bola som pekne mimo mapy. Po štvrťhodine ma ale osvietilo a zmenila som smer o 90 stupňov - začala som sa liepať do najstrmšieho kopca tejto časti planiny, cez najzelenší hustník a dúfala som že sa chytím na nejakej výraznej ceste. Podarilo sa, po chvíli som aj spoznala miesto kde presne som a po skoro polhodine som konečne našla štart (btw, od domčeka vzdialený asi 6 minút). Bolo už po 12 hodine a začínala som byť už aj hladná, nečakane dlhým rozklusom aj trochu vyčerpaná a chvíľu mi to dalo kým som sa skoncentrovala. Hneď na prvej dohľadávke som chvíľu poplašene lietala, no potom som sa už aj mapovo rozbehla a zbytok trate som šla len s drobnými chybičkami. Od tretej kontroly to bolo nádherné, bežalo sa prevažne v otvorenej až polootvorenej časti ktorá sa mi veľmi páči, postupy boli zaujímavé, skôr dlhšie, na voľbu. Ku koncu som ešte pár ľudí stihla dobehnúť, takže o nič som neprišla.
      Nasledovala obedňajšia prestávka, počas ktorej sme doplnili tekutiny, najedli sme sa a len tak sme posedávali, oddychovali. Šéf tam nebol, mal iné povinnosti a tak príprava poobedňajšieho tréningu pripadla na mňa. V pláne boli zhluky kontrol na mape Torzo, v lesnej časti planiny. Narýchlo som vymyslela kontroly, presunuli sme sa k horárni, zobrala som fáborky a prvá som vybehla. Malo to svoje výhody, mala som možnosť vyplašiť všetku vysokú zver v lese. Bežalo sa mi nádherne, aj koleno postupne bolelo menej a menej, kontroly naskakovali, mapa sedela, les bol úžasný. Vyslovene som si to vychutnávala a nevadilo mi ani to že som každým krokom bola viac a viac unavená. Krátko po mne začali dobiehať aj ostatní, výhrady nemali a tak som bola s tréningom spokojná.
      Nakoniec sme sa aj na nedeľu dohodli na Silici, Kemo teda pripravil mapové okruhy na Torze. Na štart sa šlo 2,3 km, a tak už na štarte sme neboli úplne čerství. Navyše sa začala prejavovať aj únava zo soboty, a tak sme tie okruhy behali skôr voľnejšie, oplatilo sa tiež radšej poriadne čumieť do mapy a nepobehovať tam po tých kameňoch nič navyše. Okruhy boli pekné, zaujímavé a primerane obtiažne, zo začiatku som aj celkom vládala. Postupom času a kilometrov som však upadala do hypoglykemického šoku, moril ma neuveriteľný hlad, výrazne som strácala sily, väčšiu námahu si vyžadovala koncentrácia. Plánované štyri okruhy som však dokončila a už len pomalým a ťažkým krokom sme sa s Janou a Ivkou dovliekli k autám. Horšie však dopadla Iveta, ktorá sa z jedného okruhu už nevedela vrátiť, blúdila lesom zatiaľ čo my sme začínali mať o ňu obavy. Dobehla presne o 16h, keď mi sme už boli na ceste domov. Všetko sa teda šťastne skončilo, vrátili sme sa krásne unavení, vybehaní a verím že aj všetci spokojní, myslím že nikto z nás neľutoval že prišiel.

Labašová Katarína (TKE8351)